Ktoré tatranské chaty treba navštíviť?
Klimatické kúpele Štrbské Pleso boli od začiatku 20. storočia aj zimným športovým strediskom, pričom ideálnu polohu pre zjazdové lyžovanie, s dojazdom na Štrbské Pleso, má Predné Solisko. Po vybudovaní lyžiarskej zjazdovky na juhovýchodnom svahu bolo zrejmé, že pri hornej stanici lanovky postavia pre lyžiarov ochrannú chatu s možnosťou občerstvenia. Prízemnú drevenú chatu s kamennou podmurovkou postavili 6. februára 1944 vo výške 1840 m n. m, len niekoľko metrov od hornej stanice pôvodného lyžiarskeho vleku, na juhovýchodnom svahu Predného Soliska, ktoré oddeľuje v spodných častiach Furkotskú od Mlynickej doliny. Napriek tomu, že chata bola v čiastočnej prevádzke od roku 1944, kompletne dokončená bola až v roku 1946. Na dopravu materiálu k stavenisku sa v zimných mesiacoch používali aj sane ťahané lyžiarskym vlekom. (Bohuš, 2007:34-35)
Chata pod Soliskom slúžila počas prvých rokov iba lyžiarom a jej prevádzková doba bola rovnaká ako prevádzková doba lyžiarskeho vleku. Prvým chatárom sa stal lyžiarsky inštruktor František Bujak. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia začala chata postupne chátrať, no našťastie o chatu prejavil záujem horolezecký oddiel JAMES – Slovan Vysoké Tatry a chata už nemala stáleho hospodára, jej prevádzku zabezpečovali striedajúci sa členovia oddielu. (Bohuš, 2007:35)
V roku 1970 nahradila lyžiarsky vlek sedačková lanovka, ktorá začala privážať turistov aj počas letných mesiacov, opravil sa aj turistický chodník zo Štrbského Plesa, s pokračovaním na vrchol Predného Soliska a do Furkotskej doliny. (Bohuš, 2007:35-36)
Ku Chate pod Soliskom sa všetci návštevníci Tatier pohodlne dostanú lanovkou. Jej vlastníkom je spoločnosť 1. Tatranská a. s., ktorá úzko spolupracuje s renomovaným vlastníkom tatranských hotelov a lanoviek Tatry Mountain Resorts a. s. (Solčanský, 2019)
Keďže v spodnej časti Mengusovskej doliny, kde sa jej hlavná os spája s Dolinou Zlomísk pri Popradskom plese vo výške 1494 m n. m. sa od polovice 19. storočia často stretávali turisti z Uhorska a Poľska, schválilo predsedníctvo Uhorského karpatského spolku výstavbu turistickej chaty pri Popradskom plese. (Bohuš, 2007:39-40)
Prvou z turistických chát pri brehu Popradského plesa bola roku 1879 Majláthova chata, ktorej prvým iniciátorom a propagátorom chaty Vojtech Majláth. Táto stavba bola drevená, mala dve spálne a v prostrednej miestnosti bolo otvorené ohnisko s komínom. Chata však po roku svojej životnosti kvôli poškodenému komínu vyhorela. (Bohuš, 2007:39-40)
Rok po požiari Majláthovej chaty vznikla druhá chata pri brehu Popradského plesa druhá Chata pri Popradskom plese, ktorá už bola kamenná a tiež mala 3 miestnosti, pričom v prostrednej miestnosti bol namiesto pôvodného otvoreného ohniska kozub. Časť chaty bola podpivničená a priečelie dotvárala zastrešená veranda. (Bohuš, 2007:41-42)
Chata pri Popradskom plese patrí medzi najznámejší a najnavštevovanejší horský hotel s celoročnou prevádzkou vo Vysokých Tatrách na severnom brehu Popradského Plesa v blízkosti Mengusovskej doliny. Názov dostala na počesť Štefana Morávku, ktorý padol v 2. sv. vojne ako veliteľ prieskumnej hliadky partizánskeho oddielu Vysoké Tatry na Grúniku pod Kriváňom. (Solčanský, 2019)
Návštevníci túto chatu využívali od 10. augusta 1881. Od roku 1883 mala Chata pri Popradskom plese stáleho správcu, horského vodcu Pavla Záborského, ktorý v nej ponúkal aj jednoduchšie jedlá a nápoje, pričom jednu z troch izieb premenovali na kuchyňu a pribudovaná krytá veranda začala plniť funkcie jedálne. V roku 1890 však vyhorela aj táto chata. (Bohuš, 2007:41-42)
Dve konkurenčné chaty na brehu Popradského plesa vlastnia v súčasnosti dve súkromné spoločnosti. Horský hotel Popradské Pleso vlastní firma Relief Slovakia s. r. o. so sídlom vo Vrábľoch a menšiu Majláthova chatu vlastní firma Equis Invest Consulting s. r. o., a jediným spoločníkom, a teda aj majiteľom chaty, je Pavol Lazar. (Solčanský, 2019)
Prvé diskusie o potrebe chaty pod Rysmi začala koncom 19. storočia vďaka rakúskemu horolezcovi Ubaldovi Felbingerovi, ktorý plánoval venovať na jej výstavbu 100 forintov. Keďže jeho plány sa nakoniec nezrealizovali, rozhodol o rozdelení finančných prostriedkov pre najúspešnejších horských vodcov. (Bohuš, 2007:46)
Myšlienka výstavby chaty pod Rysmi sa znova otvorila po prvej svetovej vojne, kedy bola zhromaždená aj základná suma na jej výstavbu, plán na výstavbu zanikol. Reálny podnet na výstavbu chaty v sedle Váha vznikol roku 1930 počas Tatranskej výstavy vo Veľkej (dnešná časť Popradu), kedy sa zozbieral základný fond v sume 10 000 Kčs na jej výstavbu. Hlavným dôvodom jej výstavby bola vysoká návštevnosť Rysov. (Bohuš, 2007:47)
Chatu začalo budovať v roku 1931 sedem murárov a desať robotníkov zo Spiša a Liptova, ktorým robili problémy nielen ťažký terén, ale aj nepriaznivé počasie. Aby mohli žulové obvodové múry odolávať nepriaznivým klimatickým podmienkam, postavili ich 80 cm hrubé, budovu museli odizolovať „celotexom“, založiť dvojité okná so železnými okenicami a drevocementovú strechu zaťažiť skalami, aby odolala silným vetrom. (Bohuš, 2007:48-49)
V najvyššie položenej turistickej vo Vysokých Tatrách bola nocľaháreň spojená s jedálňou, kde sa nachádzalo osem trojposchodových postelí. Chata dostala názov Chata pod Rysmi a nachádzala sa vo výške 2250 m n. m. (Bohuš, 2007:49)
Prvými nájomcami Chaty pod Rysmi boli Václav Fiška a Otkar Štáfl. Počas vojny bola chata útočiskom pre slovenských aj poľských vlastencov, ktorí sa skrývali pred gestapom. (Bohuš, 2007:50)
V roku 1948 bola chata prvýkrát výrazne poškodená snehovou lavínou, kedy masa snehu prerazila priečku oddeľujúcu kuchyňu od jedálne. Po obnove zariadenia chata dostala novú tvár, pretože oddelením jedálne od nocľahárne chata získala tri hlavné miestnosti a na podlahu položili linoleum. Chatu zútulnili drevenými obkladmi po stenách a štýlovým dreveným nábytkom. (Bohuš, 2007:50)
Rainerova útulňa alebo Rainerova chata slúžila ako nocľaháreň najmä návštevníkom smerujúcim do Veľkej a Malej Studenej doliny. Často bola útočiskom aj horských vodcov pred výstupom na Lomnický štít alebo turistom smerujúcim na Starolesniansku poľanu. Táto kamenná stavba bola bez základov a prostredníctvom malých okná v chate plnili skôr vetraciu ako osvetľovaciu funkciu. Vo vnútri sa nachádzalo iba ohnisko a prične. Chata nemala oficiálny názov, ale návštevníci ju začali spontánne nazývať Rainerovou chatou podľa Rainera, ktorý v štyridsiatych rokoch 19. storočia uľahčil prístup na Hrebienok úpravou vychádzkového chodníka. (Bohuš, 2007:66-67)
Rainerova chata však začala po smrti svojho zakladateľa chátrať a svoje postavenie si zlepšila až v roku 1884, kedy v jej bezprostrednej blízkosti vyrástla väčšia a prestížnejšia chata Kamzík. Počas celého priebehu výstavby chaty Kamzík slúžila Rainerova chata ako nocľaháreň pre robotníckych pracovníkov. Po tom, čo začala plniť svoju funkciu aj chata Kamzík, z Rainerovej chaty sa stala hospodárska budova, v ktorej sa nachádzal sklad, stajňa, garáž a v päťdesiatych rokoch minulého storočia aj chlievik. (Bohuš, 2007:67)
Keď v roku 1980 chata Kamzík zanikla, prešla správa zanedbanej Rainerovej chaty pod bývalú Správu TANAP-u, ktorá ju dala podľa projektu Ing. Arch. Igora Petra v roku 1983 opraviť a zakonzervovať. Tím robotníkov pod záštitou Ing. Jozefa Kollegu na Rainerovej chate opravil múry a vymenil strechu, pričom pôvodná konštrukcia aj ukotvenie trámov zostali pôvodné. Vchod do chaty uzavreli železnou mrežou. V roku 1997 si chatu od TANAP-u prenajal kežmarský stredoškolský učiteľ PhDr. Peter Petras. (Bohuš, 2007:67)
Peter Petrás osadil nové okná, vymenil dvere, postavil komín aj kachľovú pec, podlahu zabezpečil drenážou. V chate zriadil informačné centrum Štátnych lesov Tatranského národného parku, s možnosťou občerstvenia a zakúpenia suvenírov. Obľube sa začala tešiť aj expozícia starého horolezeckého materiálu, nosičských krosien a lyží zo začiatku dvadsiateho storočia. (Bohuš, 2007:68)
Keďže v roku 2000 veľká masa mokrého ťažkého snehu vychýlila celú strechu dopredu, v lete v roku 2003 vymenil chatár celú strechu vrátane nosných trámov. Strecha bola tepelne zaizolovaná, čím sa v podkroví vytvoril priestor aj pre núdzové prenocovanie personálu. (Bohuš, 2007:69)
Keďže Rainerova chata patrí medzi najstaršie chaty vo Vysokých Tatrách, je vzácnym dokumentom dobovej architektúry chát. Tradíciou tejto chaty je program „Klaňanie Troch kráľom“ pri Betleheme postavenom zo snehu. (Solčanský, 2019)
Po rozplynutí nádejí na vybudovanie Studenopotockých Kúpeľov na Kancli pri Hrebienok, odkúpil pozemok, na ktorom stáli budovy v roku 1927 Dr. Michal Guhr mladší, ktorý ho daroval kežmarskej medzivojnovej turistickej organizácii spišských Nemcov – Karpathenvereinu. Tento spolok tu na Guhrov podnet postavil poschodovú drevenú chatu so sedlovou strechou a manzardami. Na prízemí bola umiestnená jedáleň, kuchyňa a ubytovacia časť. (Bohuš, 2007:77)
Keďže Dr. Guhr podľahol infekčnej chorobe, chata niesla jeho meno, no v roku 1946 prevzal Guhrovu chatu Klub slovenských turistov a lyžiarov, ktorý ju oficiálne premenoval na „Bilíkovú chatu KSTL“. (Bohuš, 2007:77)
Po druhej svetovej vojne postavili v susedstve chaty samostatnú turistickú nocľaháreň, ktorá bola na rozdiel od chaty bez vody a kúrenia, a preto dostala aj pomenovanie „letná budova“. V každej zo šiestich izieb bolo desať lôžok. Bilíkova chata bola v tom období vybavená elektrickým osvetlením, ústredným kúrením a v miestnostiach boli kachle. Spolu s turistickou nocľahárňou poskytovala Bilíkova chata spolu 108 lôžok. (Bohuš, 2007:78)
V roku 1955 vybavili nocľaháreň ústredným kúrením a pred jej vstupom vybudovali samostatnú umyváreň aj toalety. Exteriér vylepšili dreveným obkladom. Nocľaháreň bola teda prispôsobená aj zimnej prevádzke. V 60-tych rokoch minulého storočia vytvorili v chate Tatranské hotely sprchové kúty a v každej izbe bola nainštalovaná teplá a studená voda. Poslednou rozsiahlou rekonštrukciou bola rekonštrukcia exteriéru budovy v roku 1992, kedy zdvihli štít budovy o meter a verandu nad priečelím zastrešili, čím ískali ďalšie vnútorné priestory. Do chaty bol zároveň zavedený plyn. (Bohuš, 2007:78-79)
Bilíkovu chatu vlastní spoločnosť Rojax Gastro s. r. o. so sídlom v Bratislave. (Solčanský, 2019)
Miestom výstavby „poľovníckej chaty“ sa stala Zbojnícka pláň, neďaleko Sesterského plesa, v nadmorskej výške 1960 m n. m. Chata mala jednoduchý projekt, bola z kameňa, s mierne zošikmenom strechou a jej interiér tvorili priče a neskôr aj kovová piecka. Chatu smeli využívať aj turisti, ktorých počet pribudol najmú po sprístupnení Hrebienka pozemnou lanovkou v roku 1908 a vybudovanie turistického chodníka po Prielom a Ostravskej cesty z Malej Studenej doliny cez Priečne sedlo a Strelecké polia. Zbojnícku chatu do roku 1933 označovali pod názvom „lovecká chata“ alebo „útulňa nad Dlhým plesom“. (Bohuš, 2007:84-85)
Ide o celoročne otvorenú vysokohorskú chatu v hornej časti Veľkej Studenej doliny, v závetrí Zbojníckeho chrbtu. Keď sa po rekonštrukcii prvej pôvodnej chaty objavil požiar, jej názov začal pripomínať pytliacku minulosť doliny. (Solčanský, 2019)
Téryho chata je najvyššie položená celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách v Malej Studenej doline pri Piatich Spišských plesách, ktorú postavili v roku 1899 na základe iniciatívy Uhorského karpatského spolku podľa projektu architekta Gedeona Majunkeho. (Solčanský, 2019)
Doktor Edmund Téry, významný priekopník tatranského horolezectva a banskoštiavnický lekár, navrhol v roku 1889 na výborovej schôdzi budapeštianskej pobočky Karpatského spolku postaviť chatu pri Piatich spišských plesách. Doktor Téry sa zapísal do dejín horolezeckých prvých výstupov na Prostredný hrot a na Pyšný štít. Chatu postavili nad jazernou stenou, v blízkosti Piatich spišských plies. Stavebné práce na vtedy najvyššie položenej chate v Tatrách sa spájalo so zdĺhavou a namáhavou vynáškou materiálu až do výšky 2015 m. n. m. Všetok stavebný materiál dovážali z Popradu na Hrebienok konskí furmani. (Bohuš, 2007:90-94)
Chata mala na prízemí kuchyňu, komoru, izbu správcu a miestnosť pre štyroch horských vodcov. Na poschodí bola jedáleň s piatimi stolmi a štyri izby, kde boli dve železné poschodové postele, malý stolík, dve stoličky a „kovové umývadlo“. Chata mala tri piecky, oceľové okenné rámy aj okenice, strecha bola pokrytá vrstvou betónu. (Bohuš, 2007:94-95)
Prvým nájomcom Téryho chaty bol Ján Adriáni, vďaka ktorému sa návštevnosť chaty neustále zvyšovala. (Bohuš, 2007:95)
Aj napriek tomu, že staviteľ kamennej Téryho chaty Gedeon Majunke bol vychýreným odborníkom, so stavebnými prácami vo vysokohorskom prostredí nemal skúsenosti, čo sa nakoniec prejavilo v mnohých technických nedostatkoch Téryho chaty. Keďže chata mala vysokú vlhkosť, museli prestavať konštrukciu strechy tak, aby dokázala odolávať severným vetrom a množstvu snehu. (Bohuš, 2007:95)
V roku 1931 odkúpil Téryho chatu Československý štát, ktorý ju dal do správy Klubu československých turistov. Po prvej svetovej vojne po vyjasnení majetkových pomerov mohol nový majiteľ – Klub československých turistov – uskutočniť ďalšie významnejšie investície. Vďaka vybudovaniu Ostravskej cesty, ktorá spája cez Priečne sedlo Malú Studenú s Veľkou Studenou dolinou, sa návštevnosť Téryho chaty výrazne zvýšila. (Bohuš, 2007:95)
Téryho chata prešla najrozsiahlejšou rekonštrukciou počas rokov 1979-1983, kedy v nej pôsobil známy tatranský spisovateľ Belo Kapolka. Okrem interiérových zmien a nového ústredného kúrenia, vznikla v chate umyváreň so sprchami, splachovacie WC a agregát na elektrický prúd 380 V. Pred vchodom vybudoval kamennú terasu a rozšíril pôvodnú drevenú prístavbu. V roku 1983 bola pri chate vybudovaná čistička odpadových vôd. (Bohuš, 2007:96)
Poslednou výraznou stavebnou úpravou bola v roku 2002 výmena zatekajúcej strešnej krytiny, ktorú inicioval chatár Ing. Miroslav Jílek, ml. (Bohuš, 2007:96)
V dnešnej dobe ponúka Téryho chata 24 lôžok v troch hosťovských izbách. Na poschodí je k dispozícii jedáleň s možnosťou zakúpenia teplých jedál, nápojov a suvenírov. Pre ubytovaných turistov chata ponúka aj samoobslužnú kuchynku. Téryho chata je záchrannou stanicou Horskej záchrannej služby. Je vykurovaná ústredným kúrením – pevným palivom kos. Od roku 2005 sa na chate využíva aj elektrické osvetlenie na 220 V, ktoré vyrábajú solárne panely, ktoré nezaťažujú životné prostredie. (Bohuš, 2007:97)
Zamkovského chata je útulná, vysokohorská chata pod hornou hranicou lesa v dolnej časti Malej Studenej doliny, ktorú dal v rokoch 1942-1943 postaviť uznávaný horský vodca a horolezec Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou. (Solčanský, 2019)
V roku 1943 v ústí Malej Studenej doliny, pod Lomnickým hrebeňom, vo výške 1475 m n. m., vybudoval Štefan Zamkovský, rodák z Levoče, vlastnú drevenú chatu. Hoci chata nedostala oficiálny názov, srdečnosť, ktorú vytvárali je majitelia, Štefan Zamkovský z manželkou Ľudmilou, prispela k tomu, že ju miestni nenazývali inak ako Zamkovského chatu. Štefan Zamkovský bol zároveň aj elitným tatranským horolezcom, vynikajúcim horským vodcom a obetavým záchrancom. (Bohuš, 2007:99)
Počas druhej svetovej vojny sa na Zamkovského chate často zdržiavali politickí utečenci z obidvoch strán Tatier, najmä manželky a deti partizánov z tatranských osád. (Bohuš, 2007:99)
Rodina Zamkovských sa dlho životu na chate netešila. Po „víťaznom februári“ 1948 chatu znárodnili a Zamkovskovci museli chatu aj so svojou malou dcérou ako „kapitalisti“ nespravodlivo opustiť. (Bohuš, 2007:100)
V roku 1951 chatu prevzal Slovakotour, ktorý ju premenoval na Chatu kpt. Nálepku, aby nič nepripomínalo jej staviteľa ako aj jej pôvodného majiteľa. Aj napriek tomuto faktu však domáci turisti a horolezci chatu naďalej nazývali skrátene „Zamka“. (Bohuš, 2007:100)
V roku 1991 po smrti kapitána Jána Nálepku na podnet Júliusa Andrášiho a Ivana Bohuša st. prerokovala názvoslovná komisia pri Mestskom zastupiteľstve Vysoké Tatry v Starom Smokovci návrh na obnovenie pôvodného názvu chaty, ktorého výsledkom bolo súhlasné stanovisko k pôvodnému názvu chaty. (Bohuš, 2007:100)
Správa účelových zariadení dala v roku 1989 ku chate k dispozícii malú vodnú elektráreň, ktorá v letných mesiacoch nahrádza dieselový agregát, čím sa dokáže ročne ušetriť približne až 2000 litrov nafty. (Bohuš, 2007:100)
Spoločnosť Slovenské Karpaty s r. o. , ktorú založili pokračovateľské zväzy bývalého Klubu slovenských turistov a lyžiarov, vrátila v rámci reštitúcie začiatkom roku 1993 chatu dedičom Štefana Zamkovského. (Bohuš, 2007:100-101)
Od roku 1996 pôsobí na Zamkovského chate Mgr. Jana Kalinčíková, ktorá sa v roku 2003 stala aj majiteľkou Zamkovského chaty. (Bohuš, 2007:101)
Zamkovského chata má v súčasnosti 6 izieb s 25 lôžkami a spoločnými sociálnymi zariadeniami. Na prízemí chaty sa nachádza kuchyňa a jedáleň, pred vchodom do chaty je terasa. Chata je vykurovaná ústredným kúrením s kotlom na pevné palivo – koks. Chata je ohlasovacou stanicou horskej služby. (Bohuš, 2007:101)
Zamkovského chata je veľmi špecifická tým, že jej chatárka Jana Kalinčíková je zároveň aj jej spolumajiteľkou. Jana Kalinčíková je spoločníčkou firmy Tatramel s. r. o., ktorá chatu vlastní od roku 2003, kedy ju odkúpila po sedemročnom prenájme od potomkov Štefana Zamkovského, ktorému ju znárodnili komunisti. (Solčanský, 2019)
Malá Studená dolina patrí vďaka Téryho chate a Zamkovského chate medzi najnavštevovanejšie doliny vo Vysokých Tatrách. (Bohuš, 2007:101)
Skalnatá chata, ktorá bola v minulosti kamennou chatou, sa nachádza na prahu Skalnatej doliny. Jej prvými návštevníkmi boli turisti, ktorí navštívili Skalnatú dolinu a nocovali pod previsnutým balvanom, tzv. Ohniskom, poniže Skalnatého plesa. V 19. storočí toto Ohnisko zatarasili a omurovali čím vznikol primitívny prístrešok a ďalšími úpravami v roku 1914 betónová chatka, ktorú turisti volali kavernou. (Solčanský, 2019)
Prvých návštevníkov Skalnatej doliny lákali najmä výstupy na Lomnický štít. Prvý turistický chodník z roku 1861 viedol z ústia Malej Studenej doliny, ktorý obchádzal Skalnaté pleso v suťoviskách Lomnického hrebeňa, smeroval k už zaniknutému Lievikovému plesu a pokračovala do Huncovskej kotliny. V roku 1894 bol postavený turistický chodník z Tatranskej Lomnici, ktorý sa premenil na zelenú značkovanú trasu, ktorá dodnes vedie po serpentínach priesekov lanových dráh. Starý chodník zo Studených dolín nahradila v roku 1932 červeno značkovaná Tatranská magistrála, ktorá vedie priamo okolo Skalnatého ohniska, ktoré už v t j dobe nazývali kavernou, alebo chatou. (Bohuš, 2007:102-103)
V roku 1877 vylepšil Skalnaté ohnisko vtedajší majiteľ doliny Andor Spóner. Pred ohniskom vznikol vysoký betónový polkruhový múr a železobetónové zastrešenie nadväzujúce na prírodný tvar skaly. Do múra bolo vsadené zamrežované okno, ktoré nemalo možnosť otvárania. Komín, okolo ktorého mohlo prenocovať 20-25 osôb, odvádzal dym z kozuba. (Bohuš, 2007:103)
V roku 1932 takzvané ohnisko, alebo chatu prevzal Klub československých turistov pod záštitou Tomčíkovcov, ktorým v hlave skrsla myšlienka novej chaty, ktorá by stavebne nadväzovala na pôvodnú kavernu. Po spustení plnej prevádzky mala chata kapacitu 14 lôžok, v jedálni boli umiestnené 3 stoly, 3 lavice a bývalá kaverna sa premenila na byt správcu s kuchyňou. (Bohuš, 2007:103-104)
Tomčíkovci po čase zistili, že pod vplyvom prevládajúcich západných vetrov sa pred chatou vytvára mohutný závej, preto vytvorili pred vstupom do chaty závetrie vo forme verandy 2x2 metre. Počas chatárčenia Michala Tomčíka síce získala Skalnatá chata výborné povedomie, ale dlh za materiál sa Tomčíkovi aj kvôli klesajúcej návštevnosti počas vojnových rokov nepodarilo splatiť. Preto Michal Tomčík prijal prácu stolára na visutej lanovke a o chatu sa starala iba jeho manželka Zuzka, ktorá okrem nápojov podávala aj teplé jedlá. (Bohuš, 2007:104)
V roku 1946 vystriedal srdečných chatárov Tomčíkovcov Michal Bobula. Za jeho éry chata získala vďaka prevádzke lanovej dráhy novú klientelu a mohol sa tam teda zaviesť aj elektrický prúd. (Bohuš, 2007:104)
Skalnatá chata prešla po druhej svetovej vojne pod Lesný závod Vysoké Tatry, ktorý ju spravoval prostredníctvom svojej telovýchovnej organizácie Sokol Štátne lesy. Lesný závod Vysoké Tatry, ktorý neskôr zlúčili s bývalou Správou TANAP-u, odovzdal Skalnatú chatu v roku 1952 Komunálnemu podniku Vysoké Tatry a začala postupne chátrať. (Bohuš, 2007:105)
Počas chatárčenia Rudolfa Preslera chata získala prístavbu a v roku 1993 TANAP prenajal Skalnatú chatu bývalému tatranskému nosičovi a chatárovi zo Zamkovského chaty, Lacovi KUlangovi, ktorý chate vrátil jej pôvodné poslanie. Zaviedol vodovodné potrubie a vybudoval čističku odpadových vôd. (Bohuš, 2007:105-106)
V súčasnosti chata poskytuje 8 lôžok v dvoch izbách a súčasťou chaty je aj kúpeľňa s WC pre ubytovaných hostí. Chata ponúka predaj teplých aj studených jedál, nápojov aj suvenírov. Je vykurovaná elektrickými ohrievačmi a jej zásobovanie značne zjednodušuje prístup ku kabínovej lanovke. Chatu navštevujú najmä turisti prechádzajúci Tatranskou magistrálou z Hrebienka k Skalnatému alebo Zelenému plesu. (Bohuš, 2007:106)
Dolinu Bielej vody využívali popri pastieroch aj lovci kamzíkov, baníci, hľadači pokladov či prví zlatokopi, ktorí si pri Zelenom plese začiatkom 17. storočia postavili primitívnu chatrč. (Bohuš, 2007:111)
Vývoj chatrče podnietil vznik prvého turistického chodníka z Bielej vody k Zelenému plesu, chodník z Tatranských Matliarov, chodník od Zeleného plesa k Červenému plesu a v roku 1912 chodník na Jahňací štít. V roku 1877 vznikol turistický chodník od Zeleného plesa k Bielym plesám a neskôr aj viaceré chodníky z Kopského sedla. (Bohuš, 2007:112)
Chata pri Zelenom plese zastrešili v roku 1897 na severnom brehu plesa pod Jastrabou vežou. Bola to murovaná stavba, ktorej múry tvorila žula spájaná vápnom, ktoré boli z vonkajšej strany omietnuté portlandským cementom. Plytká strecha bola z drevocementu. Dvere a okná boli obložené ružbašským vápencom. (Bohuš, 2007:113)
Dolinu Zeleného plesa na východnom brehu rovnomenného jazera vyhľadávajú turisti, horskí cyklisti, horolezci aj skialpinisti pre mimoriadne dobré terénne podmienky. Dolinu Kežmarskej Bielej vody a Dolinu Zeleného Plesa turisti navštevovali už od 15. storočia, kedy však museli nocovať pod holým nebom. Prvá chata vznikla až v roku 1876 na Rakúskej poľane, nazvali ju Egidova chata, ktorá však o pár rokov vyhorela. Roku 1897 postavili na severnom brehu jazera novú chatu, ktorú nazvali Fridrichova chata, z ktorej prístavbami a povojnovými prestavbami vznikla dnešná chata. Po skončení vojny vlastnil chatu Klub československých turistov a po roku 1948 bola znárodnená a dostala nový názov podľa Alberta Brnčala, profesora telesnej výchovy, odchovanca spolku tatranských horolezcov IAMES, ktorý zahynul v Malej Zmrzlej doline. Súčasná Chata pri Zelenom plese má ústredné kúrenie, reštauráciu, sprchy, spoločenskú miestnosť, 56 lôžok v 2 - 12 posteľových izbách ako aj hromadnú nocľaháreň pre 20 osôb vo vlastných spacích vakoch. (Solčanský, 2019)