Donedávna sme utečencom pomáhali a teraz nám vadia
O tom, aký je to pocit pracovať s utečencami z Ukrajiny sme sa rozprávali s Anastasiou Pavlyuchenkovou. Ona sama je pôvodom z Ukrajiny, ale dlhodobo už žije na Slovensku a istý čas pôsobila v rámci organizácie Človek v ohrození v Prešove aj na hraniciach, kde ako dobrovoľníčka pomáhala ľuďom utekajúcim pred vojnou z Ukrajiny. Anastasia pre magazín Matina opísala prežívanie aj životné príbehy Ukrajincov, ako vnímajú pohostinnosť Slovákov, ako aj to ako vyzerali prvé dni utečeneckej krízy.
Už dosť dlhý čas pracujete s mentálne či fyzicky chorými deťmi či seniormi, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. V súčasnosti pomáhate ukrajinským utečencom. Prečo vás táto pomoc napĺňa?
- Aj keď viem, že dnes je úplne iná doba, ľudskosť stále ostáva základom dobrých vzťahov v spoločnosti. V rámci medziľudských vzťahov je podstatné neubližovať si a ak sa aj niekomu ubližuje, tak by sme si mali spoločensky pomáhať. Na jednej strane som veľmi hrdá, že môžem pomáhať práve na Slovensku, ktorí sa zapísali do dejín, ako jeden z prvých národov, ktorý v rusko-ukrajinskej vojne začal pomáhať Ukrajincom. Na druhej strane však už cítim vo vzduchu niečo také ako, že však prečo sú tu tak dlho, že všetko im dávame zadarmo, atď. A takí presne Slováci sú. Najprv sa snažili podať utečencom pomocnú ruku a teraz im už začínajú prekážať.
A vy na to máte aký názor? Aj vy ste spočiatku túto prácu robili pre Ukrajincov ochotne a teraz vám už začína prekážať?
- Ja to tak nevnímam. Práce je stále dosť a stále sa mení aj jej charakter. Viem, že existujú Ukrajinci, ktorí nám naozaj úprimne ďakujú a neberú pomoc ako samozrejmosť, no sú aj takí, ktorí až tak chudobní z Ukrajiny nevycestovali a dobrovoľnícku pomoc si možno až tak nezaslúžia.
V čom spočíva podstata vašej práce pri pomáhaní utečencom, ktorí sa dostanú do Prešova?
- Sprevádzame napríklad deti k lekárom, keď potrebujú vstupné lekárske prehliadky do škôl či materských škôl, vybavujeme lekárov, ak dostanú Ukrajinci Covid-19 alebo nejaké iné ochorenie, pripravujeme postele pre utečencov. Pomáhame im vybavovať si papiere, pomáhame s varením, robíme deťom program a samozrejme musíme venovať čas aj slovenskej byrokracii, ktorá je na Slovensku stále zdĺhavá.
Súvisí to aj s tým, že ľudia prichádzajú bez dokladov?
- Áno, mnohí prichádzajú bez dokladov. Je potrebné vybaviť im doklady na cudzineckej polícii, na pošte, vybaviť doklady ich deťom, atď.
Hovorí sa, že človek si v živote pamätá len tie najkrajšie a najhoršie príbehy a na tie priemerné zabúda. Aké životné príbehy na hraniciach vám utkveli v pamäti najviac?
Pamätám si na 15-ročného chlapca, ktorý na Ukrajine prišiel o rodičov a dostal sa na Slovensko stopom až z východnej Ukrajiny. Pýtali sme sa ho, kam má ďalej namierené a on povedal, že už nemá nikoho ani na Ukrajine ani nikde inde na svete. To bolo pre mňa dosť dojemné. No pokiaľ mám správne informácie, na Slovensku mu potom pomohli. V Prešove som trávila čas aj s ukrajinským dievčaťom so silnou posttraumatickou stresovou poruchou. A samozrejme viacerí utečenci hovorili, že na ohrozovanie sú už aj tak trochu zvyknutí, pretože zbrojený konflikt trvá na Ukrajine už od roku 2014, kedy Rusko bez súhlasu ukrajinskej vlády vyslalo na Ukrajinu príslušníkov svojich ozbrojených síl.
Ako vyzerali prvé dni utečeneckej krízy, keď štát ešte nekoordinoval pomoc. Spomeniete si aj na nejaký pozitívny prípad?
No áno. Jeden pán z Ukrajiny sám naložil do autobusu 34 ukrajinských sirôt. Deti pozbieral z vojnových oblastí a na svoje vlastné riziko ich chcel doviezť cez hranice až na Slovensko. Celú noc sme sa s ním snažili udržiavať mobilný kontakt, no často nám vypadával signál. Celú noc sme boli ako na ihlách. Na druhý deň skoro ráno mi volali z Človeka v ohrození, že ihneď potrebujú môjho ukrajinského tlmočníka, pretože pánovi so sirotami sa podarilo prejsť cez ukrajinskú stranu hranice. Tak sme boli nakoniec šťastní a všetci sme plakali, že deti sú už v bezpečí.
Stretla si sa už s nejakými dezinformáciami či klamlivými hoaxami, že ruské obyvateľstvo nevie o tom, že na Ukrajine je vojna?
Áno, takýto tok dezinformácií a hoaxov som počúvala najmä keď som ešte pracovala na hraniciach pomerne dosť. Ja osobne poznám jednu slečnu z Ukrajiny, ktorá mi povedala, že pravidelne posiela svojej veľmi dobrej kamarátke z Ruska mobilom informácie o najnovšie ostreľovaných oblastiach aj zničených mestách a ona tomu stále neverí. Stále jej tvrdí, že ruské obyvateľstvo presviedčajú o presnom opaku. Že je to práve ukrajinská vláda, ktorá vytvára klamlivé hoaxy, že na ich území je plno jednotiek, ktoré ostreľujú ukrajinské obyvateľstvo.
Anastasia, ďakujeme ti za rozhovor a organizácii Človek v ohrození prajeme ešte veľa zachránených osudov, ktoré budú v ľudskosti určite motívom aj pre iné štáty Európy. Ďalšie skúsenosti s ukrajinskými utečencami si môžete prečítať v našom magazíne.
Autor: Martina Grechová, 10. Apríla 2022.